Zápisník brigádnika v hypermarkete #1: Ako som vymenil počítač za pokladňu

Píše redaktor Igelitky Ľudovít Hurban.

„A dnes je vlastne aký deň,“ pýtam sa manželky počas toho, ako si ráno pretieram v posteli oči. Všetko sa mi zlieva do jedného beztvárneho celku. V domácom väzení, teda pardon, v domácej kancelárii, som zavretý už vyše týždňa. Môj pracovný výkon neupadol, práve naopak, mám pocit, že robím viac, ako keby som bol zavretý v kancelárii za počítačom.

Upadá však moja morálka. Po mesiacoch úspešného obmedzovania požívania alkoholu som sa spustil a prispievam k dramaticky zvýšenej maloobchodnej spotrebe piva. Zaobstaral som si dokonca aj fľašu Jamesona. Veľa z nej už nezostalo. Do noci hrám playstation, dochádzajú mi pracovné nápady. Stáva sa zo mňa povaľač.

„Mlynári a obchodníci hľadajú posily, nemá kto baliť múku a predávať,“ oznamuje mi žena. To je nápad! Namiesto toho, aby som sa doma trápil a písal nezmyselné články o témach, ktoré napísali mnohí iní predo mnou a napíšu ešte mnohí iní po mne (v skutočnom živote som novinár), môžem byť konečne užitočný pre spoločnosť. Je rozhodnuté. Budem pracovať v hypermarkete.

Nákupy s rúškom sa stali samozrejmosťou bežných dní. Zdroj snímky: Pexels

Nájsť prácu v hypermarkete za 12 minút

Ešte v ten deň píšem na náborové mailové adresy všetkých veľkých obchodných reťazcov. Všade sa hovorí o kríze a akútnom nedostatku ľudí, preto očakávam, že odpoveď bude okamžitá. Omyl. Do večera sa neozve nikto, odpoveď neprichádza ani na druhý deň. E-mailové kolo urobím ešte raz, výsledok je rovnaký.

Obchodníkom chcem situáciu uľahčiť, a tak preventívne volám svojmu lekárovi, či mi vystaví zdravotný preukaz – potvrdenie, že môžem pracovať s potravinami. Nemá s tým problém. V telefóne sa ma pýta, či som bol niekde v zahraničí, alebo či nemám nádchu. Hovorím, že nie. To stačí. Pri príchode do ordinácie sa na mňa ani nepozrie, preukaz mi medzi dvermi podá sestrička v gumených rukaviciach.

Po ceste domov sa zastavím v prvom hypermarkete. Na informáciách sa pýtam, či ešte zháňajú ľudí. Predavačka sa na mňa pozerá, ako na zjavenie. Poriadne sa nestihnem zorientovať, a zrazu sedím v kancelárii vedúcej, pred sebou mám množstvo tlačív a rad za radom ich podpisujem. BOZP, poučenie o právach a povinnostiach, osobný dotazník, protipožiarne školenie. Zdravotný preukaz si nepýta nikto.

„Už ste v minulosti robili za pokladňou? Super. Zajtra môžete prísť na smenu?“ pýta sa zástupkyňa vedúcej. Až v tomto okamihu si uvedomujem, ako zúfalo na tom obchody sú. V mojom hypermarkete pracuje okrem stabilných zamestnancov ešte asi 40 brigádnikov, no po vypuknutí koronakrízy im zostalo len sedem. Zvyšok rodičia nechcú do obchodu pustiť, boja sa.

Zákazníci nakupujú neuveriteľné množstvá tovaru, ľudia v obchode ho nestíhajú dokladať, nestíhajú ani pokladníčky. „Je to najmä o psychike, ľudia nevedia, čo príde, všetko je dnes také neisté,“ hovorí vedúci smeny o tom, ako sa v obchode prejavuje aktuálna kríza.

Z nákupov toaletného papiera sa stal obľúbený vtip. Zdroj snímky: Pixabay

Koľko budem pracovať

Za pokladňou som naposledy sedel v roku 2008. Napriek tomu veľmi rýchlo prichádzam na to, že blokovanie tovaru sa jednoducho nezabúda. Navyše, je veľmi pozitívne, že dnes už sú všetky pokladne digitálne, a tak netreba vyťukávať kód pečiva, stačí ho nájsť podľa toho, ako vyzerá. O tom, že to nie je také jednoduché, tu bude reč neskôr.

Brigádnickú zmluvu mám podpísanú do konca apríla, celkovo odo mňa hypermarket očakáva, že odpracujem aspoň 150 hodín. Tieto očakávania zrejme nenaplním, predsa len, musím sa venovať aj svojmu primárnemu zamestnaniu. Napriek tomu to pre môj obchod nie je problém, aj keby som prišiel pomôcť len na dve smeny, oplatí sa im to.

Taký vážny je nedostatok ľudí v maloobchode. Inzerát s pracovnými ponukami na pozíciu dokladača či pokladníka, prevádzky ani nesťahujú z internetu. Aj keď každý deň do obchodu prídu ľudia, ktorí ponúkajú výpomoc, stále sú voľné kapacity.

Situácia prinútila prevádzky dokonca upraviť otváracie hodiny. Problémom sa stávajú niektoré zložky sortimentu, od antibakteriálnych mydiel a gélov, cez toaletný papier až po kvasnice. Čerstvé aj sušené. Prísne reštriktívne opatrenia na Slovensku platia len o málo viac ako týždeň. V Číne bolo epicentrum nákazy uzatvorené viac ako dva mesiace.

Na tomto mieste ešte bude určite veľa priestoru na písanie o zážitkoch z maloobchodu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.