Je horúce leto, pol ôsmej večer a po ceste z práce rozmýšľam, že na večeru si dám niečo ľahšie. Dobrým čerstvým šalátom nič nepokazím. Mám chuť na čínsku kapustu, zopár rajčín a mozzarellu. Po ceste mám Billu na Cintorínskej. Berú tam dokonca aj gastro karty. Ideálne.
Billa na Cintorínskej je obchod, ktorý jeho vedúci nemá veľmi rád. Pôsobí nevľúdne, sčasti zrejme ak kvôli makete obrovského červeného mlynu, ktorý je prilepený na fasáde. Vo vnútri je väčšinou „pracovný neporiadok,“ otvorená je zásadne len jedna pokladňa. Ale je po ceste, prežijem to.
Starostlivo vyberám čínsku kapustu. Z hry vypadávajú najskôr tie, z ktorých už do polovice visí fólia. Škrtám aj tie so žltými listami a tie, ktoré sú zbytočne veľké. Nakoniec vyberám z regálu svojho favorita a kladiem ho na váhu. Vložte novú pásku a stlačte otáznik, hlási dotyková obrazovka. Stáva sa, vravím si, niekedy hold musia dôjsť aj nálepky. Pred nedávnom som čítal, že v Bille začínajú zeleninu a ovocie vážiť aj na pokladni. Obzriem sa okolo seba a rýchlo sa spamätávam, v tejto ešte inovácie určite nedorazili. Druhá váha ma šokuje rovnakým oznamom. Zostávam pokojný, nájdem ochotný personál a o chvíľu je určite po probléme.
Na oddelení zeleniny nikto. Prejdem okolo poloprázdnych chladničiek s mliečnymi výrobkami. Stále nikto. Pri šunkách predsa niekto určite bude. Po ceste naberám mozarellu a idem za svojím cieľom. Omyl. Pult s mäsom je bez obsluhy. Nevadí. Mám dobrú náladu, spýtam sa na pokladni.
Pokorne si vystojím rad a keď odíde zákazník predo mnou, od boku na mňa predavačka vypáli. „Tú kapustu máte odváženú?“ Vysvetľujem jej, že im nefungujú váhy, lebo netlačia etikety. Nie, ani druhá nejde. „No, ja vám v tom nepomôžem, ja som tu len ako brigádnička. Musíte sa spýtať vedúceho.“
Vraciam sa do oddelenia zeleniny, možno tam už bude zeleninár. Pán v tričku sa tam krúti okolo prístroja, ktorý odmieta vyhovieť mojej chuti na šalát. Nádej ma rýchlo opúšťa, keď si všimnem, že má pred sebou nákupný košík. Dostal chuť na rajčiny, no borí sa s rovnakým problémom, ako ja.
Na rozdiel odo mňa sa však nespoliehal na iných a snaží sa etikety do váhy nainštalovať sám. Beriem si z neho príklad a skúšam to aj ja. Hodí na mňa namosúrený pohľad a ja viem, že sme v tom spolu.
Čerstvá páska je hneď za váhou, a tak sa spúšťajú preteky o to, kto sa k zelenine dostane ako prvý. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho, no namotať pásku do váhy nie je až taká zábava. Skúšam to zhora a zdola, študujem systém vo vnútri. Sú tam dva navijáky, na jeden sa očividne páska zastrčí, ten druhý ju potom ťahá. Len ako ju prichytiť?
Kolík! Vyťahujem ho a do vnútra namotávam pásku. Ale kadiaľ ju pretiahnuť? Vzdávam to, kým kolega bojuje ďalej. Vchádzam do priestorov, v ktorých tuším kanceláriu vedúceho. Uvíta ma vulgárny slovník. „Vedúci tu už nie je. Čo by ste potrebovali,” pýtal sa mladík, ktorý ešte pred chvíľou zúrivo debatoval s SBSkárom. Vysvetľujem, že im nefungujú váhy a ja by som si rád kúpil čínsku kapustu. V očiach sa im zračí beznádej, pretože zamestnanec oddelenia ovocia a zeleniny odišiel tiež.
Vchádzajú so mnou do predajne. Kolega spolunakupujúci to ešte stále skúša a teší sa, že vediem pomoc. Mladík iba krúti hlavou, netuší, ako má váhu naštartovať, SBSkár sa zatiaľ púšťa do práce. Vysvetľujem mu, na čo všetko som už prišiel, uznanlivo kyvká hlavou, no nápomocný nie je.
Na bočnej lište je návod, ako pásku do vnútra namotať, a tak postupujem podľa neho. Citlivo rozoberám jednotlivé časti a vkladám do nich blok. Zrazu všetko cvakne, páska sa namotá. Sbskár uznanlivo čosi zašomre a začne zúrivo ťukať do dotykovej obrazovky. „Stlačte otáznik,” píše sa na obrazovke, no problém je, že tam žiaden otáznik nie je. Stláčame výkričník a objaví sa výber ovocia a zeleniny.
Heuréka. Bude kapusta. Váha vytlačí prvú nálepku. Je prázdna. „Nevadí, to sa musí rozchodiť,” s prehľadom hovorí SBSkár. Vážime kapustu, váhu opúšťa druhá, tretia, desiata nálepka. Stále nič. Ešte raz mechanizmus rozoberieme a kotúč nálepiek tam vložíme znova. Vyjde jemne zašpinená nálepka. A druhá je zase biela. „Asi došiel atrament,”
konštatuje znalecky SBSkár. Mladík sa iba prizerá a necháva nás trápiť sa. Podchvíľou pozrie na hodinky. Postup opakujeme aj s druhou váhou, výsledok je rovnaký. „Čo teraz,” pýtam sa naznačujúc, že predsa musí existovať spôsob, ako im môžem odovzdať svoje peniaze. „O chvíľu zatvárame, už sa s tým nedá nič robiť,” hovorí ľahostajne mladík.
Prejde mnou nával zlosti. Krv mi hučí v spánkoch a predstavujem si, ako beriem do ruky kapustu a s divým revom vybieham z Billy von. Napokon barbar vo mne ustúpi. Hodím do regálu so zeleninou zvyšný nákup a odchádzam do Tesca.
Tam kapustu pre istotu nemajú vôbec. Nasrdený beriem šalát. Mladú predavačku so srbským prízvukom, ktorá ledva hovorí po slovensky, nevnímam. Mám všetko, čo potrebujem. Šalát bude. A s Billou som skončil. Ďakujem, nikdy viac.
Ľudovít Hurban
