Sako v H&M stojí 30 eur. Etiópčanka, ktorá ho ušila, toľko nedostane ani za mesiac práce

V Bratislave sa nedávno objavili reklamy H&M, na ktorých švédska značka propaguje udržateľnú módu. Na svojej stránke však okrem vágnych vyjadrení, ako jej na tom záleží, o tom viac informácií nenájdete. Pri produktoch s označením Conscious sa dozviete maximálne to, v ktorej fabrike bol produkt vyrobený. Možno by sa tam hodil odkaz aj na novú štúdiu Sternovho centra Newyorskej univerzity, ktorá ukázala, že oblečenie značky šije aj najhoršie platená pracovná sila odevného priemyslu na svete.

Etiópia sa snaží stať lídrom kontinentu vo výrobe, a tak spustila ekonomický experiment. Pred investormi sa propaguje ako krajina s najlacnejšou pracovnou silou v odevnom priemysle. „Dychtivosť vlády prilákať zahraničné invesície ju viedla k tomu, že propaguje najnižšiu základnú mzdu spomedzi krajín, ktoré vyrábajú oblečenie. Aktuálne je stanovená na 26 dolárov (asi 23 eur) na mesiac,“ píše sa v štúdii. Na porovnanie, v Bangladéši a Mjanmarsku je priemerný plat v tomto odvetví 95 dolárov mesačne, zamestnanci v Keni dostávajú 207 dolárov a čínski pracovníci 326 dolárov.

Zdroj snímky: Pixabay

H&M a tí ďalší

Mnohí z investorov sa nedali dvakrát prosiť. Vlajovou loďou experimentu je priemyselný park Hawassa, ktorý aktuálne zamestnáva 25 tisíc pracovníkov. Tí šijú oblečenie pre svetovo známe zančky ako H&M, Gap, Guess či PVH (Calvin Klein, Izod, Tommy Hilfiger).

Najväčšiu časť zamestnancov tvoria mladé ženy z chudobných farmárskych rodín, ktoré si za plat nemôžu dovoliť bývanie, stravu ani dopravu. Napriek skromným príplatkom za pracovnú disciplínu a jedlo, mnohé prežívajú ťažko. „Je bežné, že bývajú štyri v jednej izbe bez vody a kanalizácie,“ hodnotí správa. Nespokojní a zvyčajne slabo vyškolení zamestnanci protestujú a podávajú výpovede, preto je produktivita parku nízka.

Etiópia má však s parkom Hawassa obrovské plány, pretože počet zamestnancov by sa tam mal zvýšiť na 60 tisíc. Vláda dúfa, že export oblečenia vzrastie z dnešných 145 miliónov dolárov na 30 miliárd dolárov ročne. Správa však považuje tento cieľ za nereálny.

Tu si môžete prečítať, ako pred časom netradičným spôsobom o pomoc žiadali aj zamestnanci fabriky v Istanbule, ktorá šije pre Zaru.

Príklad zo Slovenska

Po príklady na to, ako drahé oblečenie šijú zamestnanci za mizerné platy však netreba chodiť ďaleko. Talianský majiteľ odevnej fabriky I.C.A vo Svidníku mal problémy, pretože svojim zamestnancom nevyplácal ani minimálne mzdy. Odborári pravidelne podávali podnety na inšpekciu práce, políciu i hygienu. V roku 2013 obleky, ktoré svidnícke ženy šili zhruba za 339 eur v čistom mesačne, taliansky majiteľ predával aj za 600 či 700 eur.

Aktuálne už neplatí ani to, lebo majiteľovi sa závod na východe Slovenska zdal pridrahý. Značnú časť výroby stiahol do zahraničia a prepustil stovku zamestnancov. „Je to hlavne z dôvodu každoročného zvyšovania nákladov, ktoré naše tržby nie sú schopné vykryť. Robiť biznis s dosahovaním negatívnych výsledkov nie je prijateľné, a preto hľadáme riešenia, aby sme vykazovali zisky tak, ako každá iná súkromná spoločnosť,“ uviedol vo februári konateľ spoločnosti I.C.A. Stefano Vanzan.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.