Píše redaktor Igelitky Ľudovít Hurban.
„Na to, že máte viac ako 65 rokov, vyzeráte výborne,“ hovorím štyridsiatnikovi, ktorý uprostred nákupných hodín vyhradených pre seniorov vykladá na pult svoj nákup. Trochu zahanbene sa usmeje očami a začne zmätene vysvetľovať, že on prišiel do obchodu ešte pred deviatou, no dlho mu trvalo, kým všetko obehal.
Keď zákazník vidí, že len tak z dlhej chvíle vyrývam a je mi celkom jedno, koľko má rokov, naberie farbu. Na začiatku však istotu nemohol mať, pretože od pondelka vo všetkých predajniach potravín na Slovensku platia vyhradené nákupné hodiny pre seniorov, sprísnili sa aj niektoré ďalšie opatrenia proti epidémii.
Letmý pohľad na miesto samoobslužných pokladní mi však na rozum prinesie ďalšiu poznámku. Ešte o niečo štipľavejšiu a dokonca by som ju ani nemyslel zo žartu. Zatiaľ, čo v šiestich klasických pokladniach sa tvoria rady, tie samoobslužné sú opustené. Preto svoj komentár k schopnosti nablokovať si nákup sám radšej prehltnem.
Samoobslužná pokladňa. Zdroj snímky: Igelitka
Na samoobslužných pokladniach je pusto
Čo teda skutočne priniesli prísne bezpečnostné opatrenia, vďaka ktorým mali ľudia minimalizovať svoj kontakt a pobyt v predajniach potravín? Rady pri pokladniach a viac ako hodinu trvajúce nákupy ukazujú, že sa trochu minuli účinkom.
O ôsmej ráno sú totiž v hypermarkete davy ľudí. Koordinátor na úseku pokladní sťahuje ku kasám aj zamestnancov, ktorí pracujú v pekárni či na úseku nepotravinového tovaru. V rade na pokladňu stabilne stoja traja až štyria ľudia, niektorí rozostupy dodržiavajú, no niektorí…
„Prosím vás, postavte sa za tú značku,“ piskľavým hlasom napomína zhrozená zákazníčka pána, ktorý začal vykladať na pás svoj nákup. Ten začne frfľať a zhŕňať svoje potraviny naspäť do košíka. „Ľudia sú hrozní, nervózni, hádajú sa, už nech sa táto kríza skončí,“ hovorí zákazníčka.
Kým v klasických pokladniach sa tvoria rady a s nimi prichádzajú aj konfliktné situácie, samoobslužných pokladní sa nikto ani nedotkne. Len málokto z ľudí, ktorí si prídu nakúpiť medzi deviatou a dvanástou, má odvahu púšťať sa do experimentov.
Samoobslužná pokladňa. Zdroj snímky: Igelitka
Banán, jogurt a dva rožky
Rady pri pokladniach v týchto dňoch vznikajú z dvoch dôvodov. Prvým je, že najmä ráno sa ľudia ponáhľajú nakúpiť pred tým, ako sa začnú vyhradené hodiny pre seniorov. Druhým je do veľkej miery obsah nákupných košíkov a často aj spôsob, ako nákupy vyzerajú.
Veľmi naivne som sa pred stredajšou rannou smenou domnieval, že hodiny pre seniorov budú úplná pohoda, nikto v obchode dohromady nebude a veľa sa nenarobím. Viac som sa mýliť nemohol. Predstavy o chudobných dôchodcoch sú mýtus, každý druhý pár berie nákup za 60 eur a platí zaň stovkou.
Druhý extrém sú potom babičky, ktoré si prídu do hypermarketu kúpiť banán, jogurt a dva rožky. Darmo, rutina nepustí. Určite nie je na mieste zovšeobecňovanie, ale prinajmenšom polovica nákupov medzi deviatou a dvanástou je úplné zbytočná, respektíve to nie je nákup, ktorý sa nedá urobiť v malom obchode kdesi pri bydlisku a nie v hypermarkete, kde sa inak ako autom alebo autobusom ani nedá dostať.
Úplnou čerešničkou v rámci radov pri pokladniach sú ľudia, ktorí sa snažia uľahčiť pokladníkovi jeho prácu, prípadne šetriť životné prostredie. A tak vám napríklad babička do jedného mikroténového sáčka nahádže sedem rôznych druhov čokoládových vajíčok s tým, že všade bola rovnaká cena.
To je síce pekné, no počty musia zostať zachované pri každom konkrétnom druhu. V praxi to teda znamená, že človek musí zo sáčka všetko vybrať, rozsype sa mu to okolo skenera, prípadne pod nohy a čakajúci zákazníci nervóznejú.
Úplní experti sú ľudia, ktorí si naberú štyri druhy špeciálneho sladkého pečiva a nemajú potuchy, ako sa to jeho pečivo volá. A môžem študovať minifotky na obrazovke. Ešte, že má človek to rúško. Okrem úsmevu totiž veľmi dobre ukrýva aj nervozitu.
